Pred rokom som absolvovala prax v jednej zo špeciálnych škôl. Bola som v triede, kde boli iba žiaci s PAS.
Aby mi to v tejto triede fungovalo, potrebovali sme sa s deťmi najprv spoznať a vybudovať si vzájomnú dôveru.
V triede bol aj jeden chalan, P. P bol z triedy najstarší, nerozprával a na škole ho poznali ako chlapca, ktorého sa všetci boja, je často súčasťou konfliktných situácií, udiera, nebezpečne prejavuje svoje emócie a nespolupracuje. Veľmi som si priala, aby sme to spolu s P ten týždeň zvládli a aby mi aj on dovolil nakuknúť trochu viac do jeho sveta.
V pondelok sme ho počuli len kričať a jesť desiatu. V utorok mi venoval 3 sekundy očného kontaktu a podal mi senzorickú svetelnú paličku. V stredu som ho už mohla hladkať po chrbte pri poobednom oddychu a na slovine sme spolu pracovali za stolom a spoločne sme zvládli urobiť 3 úlohy.
Vo štvrtok, keď poobede odchádzal do družiny a balil si tašku, som si k nemu čupla, chytila ho za ruky a povedala mu, že už zajtra neprídem a že som ho veľmi rada spoznala a budem na neho myslieť. P sa mi po celý ten čas díval do očí. Pustil ma a zase sa venoval svojej školskej taške. Vytiahol z nej svoju komunikačnú knihu a úpenlivo listoval. Našiel stranu, ktorú hľadal, ťukol mi prstom do ramena a ukázal piktogramy JE a MÁ RÁD. Pozrel sa na mňa, komunikačnú knihu zatvoril, zobral tašku a odišiel. A ja som v triede ostala sama a po tvári mi stekali slzy.
Zážitok, ktorý si budem pamätať už navždy.
Blíži sa 17. november, deň študentstva a boja za slobodu a demokraciu, a je nesmierne dôležité, aby sme si tento svet slobody a demokracie vážili a oslavovali ho. Lebo len v takom svete vieme pre naše deti vytvárať prijímajúce a bezpečné prostredie.